|
Jeho predstavivosť je predstavivosťou literáta science-fiction. Obrazy tvorí v hlave a pomocou fotoaparátu ich zreálňuje.
Je hĺbavý s dávkou osudovosti. Vyšiel zo spontánnosti Novej slovenskej vlny, ktorá rozvrátila inštitucionálny pokoj českej fotografie v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia.
Tak ako život „rockera“ má svoje limity, tak aj Stano opustil sentimentálnu spomienku na študentské roky a vydal sa cestou osobnej výpovede. Stretnutie s figúrou je o variáciách - raz absurdné, niekedy erotické, plné irónie alebo mystifikácie.
Portrét je o osobnostiach, ktoré stvárňuje metodicky jednoducho, ale vždy s dokonalým svetelným aranžmánom, ktorý je jeho pánom i sluhom.
Tono Stano prichádza do Banskej Bystrice ako známy umelec, ale jeho „predstavenie“ bude o tajomstve. Preto sme zvedaví, kto do mesta prichádza.
1. Internet Vás predstavuje Vašou fotografiou „Zmysel“,
ako by ste sa predstavili vy?
Ja sa snažím predstaviť cez tvorbu. Skúšam vyplniť obrazovú mozaiku života, na základe stretu ega a ľudskej spoločnosti
ako celku. Hľadám sklíčka, ktoré ešte v mozaike chýbajú. Fotografia
Zmysel zarezonovala široko spektrálne a som rád, že je
súčasťou môjho portfólia.
Dôsledný prevrat, 1995
2. Ste stále študentsky hravý alebo už akademicky konzervatívny?
Vychádzam z vizuálneho vnemu - kedysi mladík
s detským „kukučom“, dnes pán s okuliarmi pripomínajúci bankového úradníka.
Hra je princíp a tomu podriaďujem svoju tvorbu. Práve od tohto princípu - filozofickej zásady sa všetko odvíja.
|
Moja Vlasť, 2012
3. Pán Stano, ste skôr improvizátor alebo pracujete s témou
konceptuálne?
Som konceptuálny improvizátor (smiech). Pripravujem
sa na každé fotenie ako najlepšie viem. Potom v samotnej
realizácii skúšam improvizovať. Každá fotografická seansa je
o tom, že keď ste pripravený, môžete si dovoliť improvizovať.
To čo vznikne na mieste, si nikdy nevymyslíte. Na mieste vznikajú
tie najlepšie veci, lebo vám bežia pred očami ako film
momentálnej situácie.
4. Mágia prírody je už len o rybačkách alebo opäť vystúpite
z ateliéru? Veľká väčšina vašich fotografií je B&W, sú to vaše
farby?
V súčasnej dobe všetky fotky, ktoré sú zachytené na digitál,
vznikajú farebne. Sám sa veľakrát neviem rozhodnúť, či je lepšia
čiernobiela alebo farebná? Niekedy mám potrebu vystaviť
obidve verzie. Príroda? Čo som otvoril, tak to je otvorené stále.
Vraciam sa vizuálne, ale konceptuálne nepripravujem
zatiaľ žiadnu väčšiu sériu.
Bez názvu, 2015
5. Keď som videl výstavu portrétov „stars“ viedenského Burgtheater
od Jim Rakete, vyzerali, ako by ich „jedna mater
mala“. Vaše portréty „karlovarských hviezd“ naopak sú invenčné,
rôznorodé a pritom tiež vznikali na jednom mieste.
Ako ste sa pripravovali na jednotlivé fotenia? Koľko času ste
mali na každého herca? Komunikovali s vami?
|
Každá fotografia vzniká na základe komunikácie, aj keď
nie dlhej. Dôležitá je moja osobná príprava, ktorá predznamenáva
fotenie. Takže samotné fotenie je skôr o minútach,
aj keď sú výnimky (Keira Knightley a Scarlett Johansson), každé
trvalo tri hodiny, lebo nás to bavilo. Sto fotiek s krátkym
expozičným časom nepotrebuje predsa dlhý časový úsek fotenia.
6. Obdivujete telo – ženské telo. Zobrazuje ho veľa umelcov.
Niekto eroticky, iný gymnasticky krkolomne. Práca so svetlom
je o nálade, o emócii, s figúrou je to o názore. Kam
by ste tento obdiv zaradili Vy sám?
Môj obdiv..? Považujem sa za takého „recyklátora“, rád si vyberiem
z davu neprofesionálny model, zachytím-zvečním
jeho potenciál, ktorý by inak nebol využitý. Baví ma objavovať
v ľuďoch hodnoty, ktorí pritom nikdy predtým nefotili. Mám
dar to v nich vidieť. Zasvieti mi „kontrolka“, idem za nimi
a všetko dohodneme. Výsledok je často krát fascinujúci.
Strašenie krížom, 2013
7. Na vašej internetovej stránke sú posledné fotografie z roku
2013, podobne aj výstavy. Čím chcete prekvapiť svojich
fanúšikov?
Nežijem veľmi internetom a „virtuál“ ma až tak nezaujíma.
Pre svoju tvorbu potrebujem pokoj. Na mojej stránke nenájdete
ani to, že za pár dní odlietam do Pekingu na otvorenie
svojej výstavy. Nie všetky moje počiny a výstavy sú na internete.
Chcem byť tak trochu v utajení, aby som si zachoval
koncentráciu pre svoju tvorbu. Na mojej webovej stránke
nie je ani to, že sa pripravujem do Banskej Bystrice. Nebránim
sa tomu, ale nedávam k tomu ani impulz. Moja tvorba
vychádza z minulosti a smeruje do budúcnosti. Prítomnosť
je súkromie, nežiť veľmi verejne – neodčerpávať si energiu.
Robím to v nádeji, že moja práca bude mať význam pre ľudí,
aj keď tu fyzicky nebudem. Keď žijem, chcem tvoriť a nie byť
slávny.
|
|
 Po zadaní jej mena Google
vyhodí približne 8 570 odkazov.
O Viki nebolo až tak veľa
napísané, väčšina odkazov
sú fotografie. Ale prečo by mali za fotografa hovoriť slová..?
Obraz - jazyk všetkých, ktorí sa vyjadrujú vizuálne, má svoje zákonitosti, aby mu rozumeli ľudia jazykovo od seba vzdialení, ale aj náhodnosti, nielen pre polaritu, ale aj pre individuálnosť umeleckého vyjadrenia sa.
Komu sa podarí skĺbiť zákonitosť s náhodnosťou do emočne zrozumiteľného „batôžka“ má šancu uspieť.
Zvyšok je len moderný spôsob „ako išiel hlúpy Jano s batôžkom buchiet do sveta“. Inak povedané – dať o sebe vedieť, alebo dobrý marketing.
Kým si výstavu Viki Kollerovej budeme môcť pozrieť, je tu niekoľko otázok usporiadateľa a toľko isto odpovedí od fotografky.
1. Čo pre teba znamená pojem FOTOGRAFIA?
Odkedy sa nevenujem lingvistike, o pojmy som stratila záujem.
Mám dojem, že fotografia ako taká, je v mojom prípade iba poznámkou tlmočníka, ktorý prekladá nezrozumiteľnú reč medzi mnou a mnou, a tým mi umožňuje pochopiť nemyslené
2. Ak tomu dobre rozumiem, pomocou fotografie so sebou komunikuješ a skúšaš uchopiť svoju prirodzenosť, ktorá je systémom zdeformovaná na dokonalosť podľa aktuálneho spoločenského rebríčka hodnôt ?
Nie, nemám pocit, že by bola moja prirodzenosť zdeformovaná, a už vôbec nie na dokonalosť. Skôr sú to také moje poznámky pod čiarou k životu, ktorý žijem, a ten je mimo spoločenského rebríčka. Moje fotografie málokedy presiahnu hranicu osobného.
|
3. Akú úlohu zohráva v tvojej tvorbe technika?
(Ľudia - fotografi fetišizujú fotografickú techniku v záujme o dokonalé technicky nekritizovateľné zábery).
Rozporuplnú. Fotografovanie je do veľkej miery technická záležitosť.
Mašinky, kanóny, hľadáčiky, spúšte a trojnohé statívy sú skôr doménou mužov. Technika vie fotografa poriadne spútať a obmedziť, podobne ako presná predstava o tom, čo chceme vytvoriť. Sú ľudia, ktorí technike načisto prepadnú,
a tak sa z fotografov stávajú zberatelia a teoretici. Myslím, že je dobré vedieť, čo všetko nám fotografia z technického hľadiska môže ponúknuť, poznať postupy starých majstrov
aj najmodernejšie techniky a pritom sa v tom mori možností neutopiť. Niekomu ide skôr o proces, niekomu o výsledok. Ja si myslím, že by mali byť obidve strany rozumne prepojené.
Nie je nad to uznať, že aj vďaka technickému zlyhaniu občas vytvoríme fotku, ktorá pre nás veľa znamená.
4. Si ten typ fotografa, ktorý je euforický do momentu stlačenia spúšte? Alebo „makáš“, aby výsledok teda aj dosah na divákov bol najdokonalejší, najbombastickejší..?
Moment stlačenia spúšte pre mňa ako autoportrétistku nehrá rolu. Ak to chcem prirovnať k bežným postupom, euforický by pre mňa mohol byť moment, keď vidím na displeji alebo
na filme výsledok. Paradoxne ale zažívam viac radosti pri samotnom procese. Moment, keď sa nadchnem pre konkrétny nápad, jeho realizácia, prekonávanie prekážok a napätie s tým spojené. Po vynaloženej energii sa pokojne môže stať, že
zo samotnej fotografie už až takú eufóriu nemám. Funguje to na mňa ako výzva celý proces zopakovať. Nejde o to vytvoriť fotografiu s „najbombastickejším“ efektom na diváka. Ide
skôr o to, ktorá fotografia najvernejšie vystihuje niečo zo mňa, a to nie je otázka efektu, ale pocitu, ktorý z nej mám.
5. Pracuješ konceptuálne alebo improvizuješ? Na prvý pohľad
sú to nezlučiteľné pracovné metódy..?
Snažím sa neklásť konceptu príliš pevné hranice a vlastne neviem, či sa dá tvoriť úplne bezhlavo. Niekedy nápady prichádzajú spontánne, priamo na mieste činu, inokedy o nich premýšľam niekoľko mesiacov. Absolútna spontaneita
a odviazanosť je pri autoportréte problém. Statív celý proces stabilizuje, vytvára statickú scénu, do ktorej dynamiku vnášam ja alebo okoloidúci. Je to môj pevný bod.
|
6. SLOBODA umelecká, osobná sú veľmi dôležité. Ako sa vyrovnávaš
s tlakmi zodpovednosti, ale aj atakmi okolia z tvojej tvorby?
Ťažko. S atakmi akejkoľvek povahy sa vyrovnávam ťažko.
Možno preto robím to, čo robím.
Rada posúvam svoje hranice
a vystavujem sa tomu, z čoho mám najväčšie obavy.
7. Nahota na tvojich fotografiách je v hlavnej úlohe. K erotike a intimite má ale ďaleko...ako to vnímajú muži - veční lovci?
Ako vnímajú muži - veční lovci, že má moja fotografia ďaleko k erotike a intimite? (úškrn)
Pre mužov lovcov bude nahota, erotika a intimita vždy na tej
istej úrovni. Nedokážu odlíšiť jedno od druhého, lebo nahé telo v nich spúšťa pudovosť a tá zaslepuje. Sú tu našťastie aj muži zberači a ženy.
Okrem toho uznávam, že niektoré
moje fotografie sú erotické, aj keď to nebol prvý plán a dúfam,
že intímne sú tak trochu všetky.
8. Máš dosť blízko k Francesce Woodman, alebo sa mýlim?
Nebojíš sa vlastných démonov? Bola si na minuloročnej viedenskej
výstave vo Vertical Gallery?
Áno, áno, áno. Všetko priznávam. Zabiť sa ale nechcem.
9. Čo si si pripravila pre banskobystrický Víkend s fotografiou?
Pripravujem výstavu doteraz nevystavených fotografií pod
názvom NoBody. Chcela by som prísť s nezvyčajným pohľadom
na akt, ale to je už dnes asi nemožné. Narodila som sa prineskoro. (smutný povzdych)
Tiež by som si rada pripravila prezentáciu o tom, čomu sa venujem.
Skupinový workšop fotenia autoportrétu v akte
by som radšej vynechala.
|
|
 Žije a pracuje na strednom Slovensku v Lučenci, ktorý je aj jej rodným mestom.
Fotografia si ju našla pred piatimi rokmi. Svojím profesným zameraním
(zdravotná sestra) je upútaná na jedno miesto, preto rada cestuje a spoznáva. Z toho vyvstala aj potreba zachytiť všetko to krásne, emotívne a možno aj smutné okolo ... a vyjadriť to.
Fotografiu neštudovala. Informácie hlavne technického charakteru,
čerpá z literatúry, internetu, od priateľov fotografov a veľa sa naučila aj na svojich chybách. Riadi sa hlavne svojimi pocitmi, ktoré sa snaží
vkladať aj do svojej tvorby... Poteší sa, keď jej fotografie vyvolávajú v ľuďoch emócie a rada sleduje, ako na nich pôsobia. Spätná reakcia ju posúva ďalej od záznamu k tvorbe a tým špecifikuje svoje fotenie.
Posledné dva roky sa smer jej tvorby vyselektoval a začala sa intenzívnejšie venovať
emóciám a výtvarnej fotografii. Preferuje čiernobielu fotografiu. Má za sebou aj prvé úspechy:
1. miesto v hodnotení odbornou porotu na megapixel.cz s fotografiou ,,do neznáma“
3. miesto v internetovej súťaži Fotograf roku – čiernobiela krása
|
1. Poznáš Víkend s fotografiou, bola si už niekedy pozrieť jeho výstavy a zúčastnených autorov?
Víkend s fotografiou som registrovala ako jedno z fotografických podujatí prezentovaných
na webe, no ešte som sa nezúčastnila ani jedného ročníka.
2. Neroztriasli sa ti kolená, keď si zistila, že budeš vystavovať vedľa Viky Kollerovej a Tona Stana?
Autorov som nepoznala, začala som po nich pátrať až keď som sa dozvedela, vedľa koho budem
vystavovať. No potom prišiel menší šok a obavy, že ako to všetko dopadne. Na výstavu sa teším,
ale mám aj veľký rešpekt, predsa len vystavovať vedľa Viky Kollerovej a Tona Stana ...
3. Páči sa ti tohtoročné zameranie Víkendu s fotografiou – Telo ako dôkaz? Čo by si chcela
z programu stihnúť?
Tohtoročné zameranie je mi blízke a celý program je veľmi pútavý. Teším sa hlavne na stretnutie
s autormi a ich tvorbou.
4. Kam siahajú tvoje fotografické ambície?
Chcela by som, aby ľudí moje fotografie zaujali, aby sa pri nich pristavili, zamysleli sa ... Veľmi by
ma potešilo, keby sa odvážili vystaviť si ich aj doma.
5. Máš vzory? Kde čerpáš inšpiráciu?
Inšpiráciou je mi samotný život, ľudia okolo mňa, moje sny, predstavy, fantázia...
Konkrétny vzor nemám, obdivujem však tvorbu pána Tibora Huszára, Antonína Kratochvíla,
Josefa Koudelku, a tiež Katy Sedlak a Matúša Zajaca.
6. Je pre teba fotografická technika dôležitá? Pracuješ koncepčne alebo staviaš
na improvizáciu?
Rada pracujem koncepčne, hlavne pri emotívnych portrétoch. Isteže, technika je dôležitá,
ale veľa krát som stavila na improvizáciu a daný okamih zachytila kompaktom alebo mobilom.
Ide mi hlavne o výpovednú hodnotu fotografie.
|
